K pornografii som sa dostala ako malé dieťa. Objavila som časopisy môjho otca, neskôr som našla videá v jeho počítači. Po čase už nestačilo iba listovať v časopise. A tak sa začalo moje experimentovanie s vlastným telom, veď predsa návodov ako ,,na to“ som videla už dostatok. Bola som dieťa a dôsledky takého niečoho som si nijako neuvedomovala.
V 14-tich rokoch som začala mať problémy zo spánkom. Celé noci som nespala, bála som sa tmy, a začala som mať úzkosti a depresie. Celú strednú školu som mala samovražedné sklony. A tak som začala užívať antidepresíva.
Vedela som, že kým budem závislá na pornografii, nikdy nebudem skutočne radostná a slobodná. Žila som spútaná v okovách. Keď som sa vzpierala a šla ,,proti múru“, všetko sa zhoršovalo. Reťaze ma väznili a uťahovali sa viac a viac…
Vopred prehratý boj
Neskôr sa mi sledovanie pornografie a ukájanie sa stalo nástrojom na ventilovanie stresu v skúškovom období počas vysokej školy.
Pokračovalo to však ďalej. Nezostalo to len pri ventilovaní stresu, bolo to i mojím nástrojom odmeňovania sa, trávenia voľného času, a napĺňania sa ,,láskou“. Falošnou a čudnou láskou. Postupne som si uvedomovala, že robím niečo zlé. Niečo, čo nemám robiť, ale už som nevedela vyjsť z bludného kruhu. Nevedela som si sama pomôcť.
Pokušenia, ktoré prichádzali, boli neznesiteľné. Keď som sa im vzoprela a snažila sa ich niečím utlmiť, napríklad ísť sa prejsť či zmeniť činnosť, neskôr som i tak padla. Po istom čase som už nemala síl ísť do daného boja. V podstate som pochopila, že moja snaha bojovať z vlastnej sily je márna. Pokušenie ma skôr či neskôr dobehne, tak načo vlastne bojovať? Načo sa trápiť?
Niekoľko rokov som žila s myšlienkou, že tento boj je márny. Vlastne, už vopred som ho prehrávala.
Túžila som po živote v slobode
Dookola som padala a vstávala. Padala a vstávala. Tento boj ma oberal o život v radosti, o život v slobode, o život vo vzťahoch.
Často som vyhľadávala svedectvá iných ľudí, ktorý tento ,,beh na dlhé trate“ zvládli. Ich čítanie mi dávalo útechu, že nie som sama. Že existuje spôsob, ako vyjsť z bludného kruhu a že sú iní, ktorí to dokázali. Prečo by som nemohla i ja?
Po rokoch som zároveň niekde v hĺbke svojho srdca vedela, že takto už nechcem žiť, že chcem byť slobodná a nie spútaná. Túžila som po tom, aby Boh luskol prstami a všetko bolo zrazu inak. Ale trvalo ešte dlhý čas, kým som pochopila, že uzdravenie je proces.
Pochopila som, že dobré veci sa môžu diať i mne, že dobré veci potrebujú čas a že na dobré sa oplatí počkať. Vnútri srdca som cítila, že v správny čas budem i ja pripravená na zmenu. Čoraz viac som po nej začala túžiť. Túžila som po slobodnom živote. Túžila som pochopiť svoje vnútro. Túžila som nájsť niečo, čo mi pomôže vyjsť z tohto kruhu nekonečných pádov.
Odpustenie mi zmenilo život
Celé tie roky som cítila hnev na môjho otca, za to, že už ako malé dieťa som objavila jeho časopisy a videá. Svoju závislosť som dávala za vinu jemu. Môj nový život sa začal tým, že som sa učila odpúšťať. Odpustiť otcovi. A odpustiť i sebe.
Čo to znamená odpustiť? Odpustiť u mňa znamenalo pustiť to, prestrihnúť pomyselnú niť, ktorá ma držala pri zranení, pri mojom otcovi. Odpustiť však neznamená zabudnúť. Je to proces. Niekedy musíme znova a znova odpúšťať, až kým neobjavíme v sebe pokoj.
Veľmi, veľmi som chcela zmenu! Z istého dôvodu sa v našom živote dejú veci, ktorým nerozumieme, ktoré nás majú niečo naučiť. Ja som sa začala učiť pozerať na veci inými očami, pozerať sa na seba a na svet s láskou. Odpustenie bolo mojim malým krokom k zmene. Teraz môžem povedať, že ODPUSTENIE mi zmenilo život.
Lieky, ktoré mi dovtedy pomáhali PREžívať môj život (a nie ho skutočne žiť), som mohla konečne postupne vysadiť. Túžba žiť bez nich ma poháňala vpred.
Sloboda
Bol to môj prvý, malý krok k slobode. Začala som objavovať zákutia svojho vlastného JA, ktoré som celé roky schovávala a dupala po ňom. Pochopila som, že život je o inom. Že môžeme žiť v radosti a slobode.
Vydala som sa na cestu za slobodou. Okovy, ktoré ma držali, spadli s veľkým hukotom zo mňa. Kameň, ktorý celé tie roky ťažil moje srdce, pukol a rozpadol sa na malé kúsky, lebo bol premožený veľkosťou mojej túžby.
Niekedy stačí veľmi, veľmi chcieť a túžiť – a to je začiatok novej cesty. Niekedy stačí len kúsok podvihnúť pätu zo zeme v snahe vykročiť a veci sa začnú hýbať.
Viem, že na niektoré veci potrebujeme dorásť, že aj zmeny prichádzajú, až keď sme na ne pripravení. Ja verím, že zmeny, ktoré sa začali v mojom živote diať, majú to najlepšie načasovanie. Tento boj nie je ľahký, ale pripomínam si, že bojujem o svoju slobodu a radosť. A tá mi za to stojí.
Skús svoj nový život začať túžbou a odpustením sebe samému. Možno to i pre teba bude novým začiatkom k slobode.
Zápasili jste také se závislostí na pornu? Podělte se s druhými o svůj příběh a napište nám.
